Jurošík: Bohu dušu a mne dukáty vs. SAS: Bohu vieru a pánovi dukáty

Autor: Juraj Lauko | 5.3.2012 o 7:28 | (upravené 5.3.2012 o 7:34) Karma článku: 8,64 | Prečítané:  864x

Dnes je jednou z hlavných tém tzv. liberálov otázka financovania cirkví na Slovensku. Zdá sa, že je to jediná téma, ktorá im ako-tak ostala, ako lákadlo nových voličov. Priznám sa, že ma to veľmi teší. Celkom vtipná paralela so zbojníkom Jurošíkom, aj keď on sa aspoň pri tom netváril tak umelo, ako kandidáti SAS-ky na svojich reklamných nosičoch. Tisíc hrmených!

Poďme však vážne k tejto téme, pretože títo naši kolegovia ju, žiaľ na moje prekvapenie, veľmi neovládajú. Nevadí, ako kresťania sme na to už zvyknutí. V mnohom sa vďaka kresťanstvu v Európe uskutočnil ozajstný pokrok. Prečo nie aj v tejto téme: rád pomôžem svojim liberálnym bratom v ich tápaní. Asi najlepší výrok som zatiaľ počul od pána Krajcera: presadzuje asignačnú daň z toho dôvodu, aby „získal viacej peňazí na trvalé financovanie obnovy kultúrnych pamiatok a to bez ohľadu na to, či sú alebo nie sú sakrálne"... Skoro to vyzerá ako argument.

Názory jeho kolegov sú na tom horšie. Keďže rovnako, ako ja chcú vstúpiť do politiky, niektorých sa dotknem. Jedným z takýchto vyjadrení je, že chcú odluku cirkví od štátu, lebo financovanie cirkví im už nezapadá do rámca solidarity: z daní, ktoré platíme idú peniaze na pokrytie výdavkov v prospech zabezpečenia verejných služieb a na sociálne slabých (solidarita). Dokonca sú presvedčení, že cirkev (v tejto časti už hovoria len o nejakej jednej cirkvi, žiaľ neviem, ktorú majú na mysli...) „má zjavne veľa peňazí", lebo ako tvrdia, táto cirkev „nemá hlboko do vrecka." A samozrejme najhlúpejšiu otázku (úprimne, dávno som nepočul niečo také) hodia nonšalantne ku koncu: ako k tomu prídu ateisti?

Žiaľ, nakoľko som sa presvedčil, že existujú ľudia, ktorí takýto výrok považujú za argument a sú presvedčení o jeho pravdivosti, dovolím si vysloviť protiotázku: ako prídu veriaci k tomu, že z ich daní sa platia a podporujú napr. liberálne kultúrno-spoločenské podujatia? Je to rovnaké ako keď tí, čo nemajú televízor musia platiť koncesionárske poplatky, či iný železnice, ktoré nikdy nevyužil... Ten, kto platí dane, musí financovať množstvo vecí, ktoré sú mu nanič. Voliči KDH prispievajú na chod SAS, či Smeru.

K hodenej rukavici pridávam pre diskusie chtivých čitateľov ešte niekoľko faktov: naša civilizácia je dedičstvom kresťanstva. Pre našu tému však osobitne treba pripomenúť inštitúty ako zdravotníctvo (nemocnice), sociálny systém (sirotince, charity, dôchodky), či vzdelávací systém.
Nemocnice
sú pokračovateľmi kresťanských inštitúcii. Viete, prečo voláme zdravotné sestričky sestričkami? Prečo ich oblečenie pripomína mníšske habity a prečo sú symbolom nemocníc kríže? Nemocnice, ako ich poznáme dnes, sa rozvíjajú niekde od 3 st. po Kristovi. Najznámejšími zakladateľmi nemocníc sú svätec Ján Almužník (jeho ostatky sú uložené v chráme sv. Martina v Bratislave) a sv. Bazil. Podobne tomu bolo i na Slovensku. Bratislavčanom čosi napovedia i názvy ulíc ako Špitalská alebo Lazaretská. Hádajte, z čoho a kým boli tieto prvé inštitúcie financované...
Sociálny systém viac-menej vznikol a rozvíjal sa vďaka pôsobeniu kresťanstva a Cirkvi. Spomeňme napr. sv. Jána Chryzostoma, či sv. Vincenta de Paul. Ak by štát neumožňoval rozvracanie klasickej rodiny, keby na seba nezodpovedne neprebral sociálny systém, ktorý donedávna zabezpečovala rodina, tak by sme zrejme vôbec nemuseli mať taký problém s drahým, komplikovaným a nie veľmi funkčným dôchodkovým systémom.
Vzdelávací systém
vznikol a rozšíril sa vďaka pôsobeniu cirkvi. Stačí sa pozrieť, kto zakladal univerzity v celej Európe. Žiadna iná civilizácia nestvorila tak sofistikovaný vzdelávací systém ako Katolícka cirkev v Európe. Pamätá si ešte niekto z vás, kto založil prvú univerzitu na území Slovenska? Zaujímavo vyznieva v kontexte takýchto diskusií skutočnosť, že štát začal najviac prenikať, riadiť a bačovať v sociálnej, zdravotnej či školskej oblasti po Francúzskej revolúcii. Štát prakticky prebral tieto úlohy od cirkvi poštátnením funkčných škôl a nemocníc. Kam sme sa za túto, relatívne krátku dobu, dostali, nech si odpovie každý sám...

Nefunkčný a obludný systém sociálneho a dôchodkového zabezpečenia, ktorý nakoniec aj tak dokáže priniesť len prežívanie na hranici chudoby. Drahé a zle fungujúce zdravotníctvo - z tejto oblasti je Cirkev prakticky vytlačená. Zmysluplnosť diskusie sa začína tam, kde sa budeme baviť o ekonomickom oddelení liturgickej služby cirkví od podpory štátu. Iné ponímanie „odluky" je nemožné. Prečo? Lebo Cirkev je spoločenstvo veriacich, teda museli by sme týchto ľudí (62% občanov SR) postaviť mimo štát, čo sa nedá ak nechceme skĺznuť k porušeniam prirodzených a ľudských práv. Ak sa teraz pozrieme na otázku znova: je alebo nie je potrebné, aby Cirkev prestala byť v liturgickej službe podporovaná zo strany štátu, dostávame sa na celkom inú úroveň diskusie. Aj tak na to ide menej peňazí ako na SRO a STV dokopy. Môžme diskutovať vzhľadom na ekonomickú kondíciu štátu, či naozaj ušetríme takú čiastku, aby to reálne pomohlo k lepšiemu napĺňaniu všeobecného dobra štátom. Ak áno, je podľa môjho osobného názoru, ako veriaceho a praktizujúceho katolíka, potrebné otvoriť zo strany štátu so zástupcami cirkví dialóg o spôsobe, forme a čase takejto formy odluky.

Som presvedčený, že ak by bol za takýmto postupom solídny záujem o riešenie financií v kultúrno-spoločenských oblastiach, predstavitelia cirkví by nemali najmenší problém veci pomôcť. Zdá sa, že ide naozaj len o vytĺkanie politického kapitálu a na to sa hodia staré osvedčené praktiky, ako útoky na Cirkev (všimnite si, že v programe liberálov sa často krát hovorí len o jednej Cirkvi, pričom na Slovensku je ich registrovaných viacero). Katolícka cirkev je ustanovizňou Boha, nie je závislá na peniazoch, či na politickej moci. Hoci, tá samozrejme môže uľahčiť jej prácu a napomáhať tak k plneniu spoločného dobra.

Dôkazom je úspešné pôsobenie Cirkvi aj v časoch režimov, ktoré ju výslovne chceli zničiť. I dnes je to v mnohých krajinách zle, pokiaľ ide o náboženskú slobodu a uplatňovanie ľudských práv.

Pre každú inštitúciu, je pozitívne, ak štát priveľmi nezasahuje do jej pôsobenia, rešpektujúc princíp subsidiarity a naopak, vytvára prirodzené, pluralitné prostredie, v ktorom sa môžu slobodne a v súlade s princípom solidarity a občianskej cti rozvíjať a napĺňať rozmanité ľudské aktivity.

Katolícka cirkev, ako spoločenstvo veriacich, ktorí nielenže sú súčasťou štátu, ale tento aj vytvárajú (spolu s inými skupinami), nikdy nemôže stáť mimo štát. Navyše, Cirkev v takomto ponímaní, veľmi silno ovplyvňuje okolie kultúru-vytvárajúcim pôsobením. Duchovným, morálno-etickým pôsobením na ľudí tvorí špecifickú kultúru, umelecké hodnoty nemalého historicko-kultúrneho významu. Táto kultúra buď vrastá prirodzene do inej, tam kde prvotne pôsobili celkom odlišné náboženstva alebo naopak, ona samotná je nositeľom a základom, na ktorom sa rozvíjajú a voči ktorému sa aj vyhraňujú nové formy. Z tohto pohľadu je teda nereálne a nemožné oddeľovať cirkev od štátu. Človek by už viac nebol človekom (pokusy poprieť v človeku náboženský rozmer zatiaľ vždy končili formami tyranie, ktoré na seba aj tak preberali formy „náboženstva"). Ale to by sme už ani nemohli hovoriť o štáte (aspoň nie v takej forme, v akej nám je dnes blízky). Dnešný model financovania cirkví je pozostatkom toho, čo tu kedysi bolo. Je v našom záujme (veriacich ľudí), aby pri akejkoľvek zmene spôsobu financovania nebola ochromená ich činnosť.

Rovnako by malo byť v záujme neveriacich, aby neochromili tie činnosti cirkví, ktoré sú verejne prospešné pre dobro celku a aby zabezpečili pomoc pri ochrane nemalého kultúrno-historického dedičstva, ktoré spoluvytvára identitu Slovenského národa a v ktorom je skrytá aj múdrosť a skúsenosť našich otcov. Mnohé takéto miesta sú vyhlásené a chránené ako kultúrne dedičstvo UNESCO. Sú centrom cestovného ruchu, zdrojom práce pre ľudí v danom okolí, bez ohľadu na ich konfesiu.

Oblasť školstva, zdravotníctva a sociálna výpomoc núdznym: to sú verejné služby v prospech všetkých (tých, ktorí ich potrebujú) a teda tieto by mali byť financované zo zdrojov na to určených. Ak štát zabezpečuje prostredníctvom cirkví verejno-prospešné služby (a veľa krát o mnoho efektívnejšie: pozrite sa na hospodárske výsledky pri poskytovaní rovnakých, či dokonca lepších služieb v oblasti zdravotníctva v zariadeniach spravovaných cirkvami oproti štátnym), má na to aj naďalej prispievať - veď školstvo, či zdravotníctvo je platené z daní nás všetkých (veriacich, či neveriacich).

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Vojna proti Islamskému štátu už dávno nie je bojom o územie

Región bude krvácať dlhé roky.


Už ste čítali?